O potrebe vystúpenia z ilegality a spájania sa

Medzi ateistami, humanistami, agnostikmi a ďalšími ľuďmi, ktorí rôzne označujú svoj nenáboženský svetonázor akosi neexistuje pocit potreby organizovať sa, spájať sily na svoju obranu proti klerikalizmu, tlaku cirkví, cirkevnej hierarchie a jej prisluhovačov vrátane politikov. Existuje zrejme viacero dôvodov prečo je to tak.

Jeden z možných dôvodov je, že medzi ľuďmi bez náboženského svetonázoru sú pravičiari i ľavičiari a tieto dva pohľady na usporiadanie spoločnosti sú také protikladné, že prekážajú tomu aby sa v oblasti postoja voči náboženstvu tieto dve skupiny dokázali zjednotiť.

Tlak sa však zvyšuje a mnohí sa začínajú zamýšľať nad potrebou takéhoto spájania. Jedným z nich je aj americký filozof Daniel Clement Dennett, ktorý vo svojej eseji Kategória – Brajti napísal:

„Ako dospelý, ženatý, finančne zabezpečený beloch nemám vo zvyku hlásiť sa za člena akejkoľvek menšiny v očakávaní, že mi ako protislužbu poskytne ochranu. Vždy som si myslel, že ak je v našej spoločnosti vôbec niekto „na koni“ sú to ľudia ako ja. Teraz cítim, že začína byť horúco, a hoci to zatiaľ nie je nepríjemné, uvedomil som si, že je čas biť na poplach.“

Skutočnosť, že ľudia bez náboženského svetonázoru sa často boja vyjadriť svoj pohľad na svet – na rozdiel od veriacich, ktorí sa svojou vierou neraz až chvastajú – neochota spájať sa a brániť svoje záujmy sú jednou z príčin súčasného rozmachu cirkví a jej snahy ovplyvňovať verejný život podľa svojich náboženských predstáv a hodnôt.

Tradícia pečenia moriaka a tradícia viery v Boha

Autor použitej ilustratívnej fotografie: Jaro Nemčok © nemcok.sk

Je nad slnko jasnejšie, že v katolíckej rodine nevyrastie moslim, rovnako ako v moslimskej rodine nevychovajú katolíka. Viera v bohov je rodinná a spoločenská tradícia. Jej skutočné dôvody sú zahmlené vzdialenou minulosťou. Je to trochu ako v príbehu o pečení tradičného amerického moriaka.

Mladá Američanka sa chystá piecť sviatočného moriaka, vyberie ho z igelitového obalu a vloží do rúry. Pozoruje ju pri tom svokra, ktorá je na návšteve a hneď začne rozdávať rady:
– Takto sa moriak nepečie miláčik, najskôr musíš odrezať krídla a stehná.
Mladá Američanka sa čuduje:
– A to už prečo?
– Lebo tak sa má správne piecť tradičný americký moriak, – odvetí svokra. – Tak ho piekla moja mama aj stará mama. Tak je to správne.
Nevesta sa však stále pýta na dôvody a preto na vyjasnenie zavolajú svokrinu mamu. Lenže tá odpovedá v podobnom duchu ako svokra. Nakoniec to skúsia ešte u svokrinej starej mamy, ktorá im prezradí tajomstvo rodinnej tradície:
– Nuž viete, keď sme sa s Johnom zobrali mali sme takú malú rúru na pečenie, že sa do nej moriak nepomestil, preto sme vždy museli stehná a krídla odrezať.

Nuž tak je to s tradíciami, vrátane tradičnej náboženskej viery. Ak sa dôsledne pátra, možno sa dopátrať k dôvodom. V prípade náboženskej viery však už nemáme možnosť zavolať dávnym predkom, ktorí by nám vniesli viacej svetla do tejto tradície. Preto aj keď dnes už máme dostatočne veľkú rúru, mnohí ešte stále pečú tradičného náboženského moriaka.

Em Twein

List poslancom Národnej rady SRk návrhu školského zákona

V Bratislave 1. mája 2008

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci Národnej rady Slovenskej republiky,

dovoľte mi, aby som Vám predložil na prečítanie a zamyslenie reč veľkého francúzskeho spisovateľa Victora Huga, liberálneho poslanca francúzskeho parlamentu, pri prerokúvaní návrhu školského zákona 15. januára 1850. Kedysi ho mali aj Slováci veľmi radi, lebo jeho láska k chudobným im bola blízka.

Pomery sa zmenili, často k lepšiemu; v našich končinách bieda už nie je taká strašná, ako bývala za jeho čias. No nie natoľko, aby stratila platnosť jeho oduševnená výstraha pred ovládnutím školstva klerikálnou stranou a jej reprezentantmi – Hugo ich volá delegátmi biskupov.

Prosím a vyzývam Vás, aby ste dali do návrhu školského zákona, že ako má veriaca väčšina národa právo na náboženskú výchovu a cirkvami ovplyvňované školy, tak isto má aj neveriaca tretina národa ľudské právo na svetskú výchovu a  svetské školy. Nech je Vám vzorom, napríklad, belgická ústava a jej články o školstve.

S prejavom úcty a prianím úspechu Vašej práci

Rastislav Škoda.

Doplňujúca informácia

Reč Victora Huga bola poslaná vo forme celého Zošitu humanistov číslo 70 na osobnú adresu každého poslanca Národnej rady Slovenskej republiky v jeho poslaneckom klube, a to so sprievodným listom ktorý tu uvádzame.

Na náklady s akciou spojené prispel osobitným darom Dr. Jozef Bobok z banskobystrického klubu Prometheus. Ak zareaguje niektorý poslanec vyplnením priloženej prihlášky za abonenta, bude to spomenuté v júlovom čísle ZH.

Reč Victora Huga uverejnil v plnom znení aj s komentárom z Wikipédie o jeho náboženstve týždenník SLOVO v dvojčísle 18-19 dňa 30. apríla 2008 na s. 10-11 a dalo ju aj na svoju web-stránku

Kto koho ohrozuje?

Bacily kričia z celého hrdla: Antibiotiká nás ohrozujú, musíme pripraviť opatrenia proti tejto hrozbe! Tak by sa dala analogicky charakterizovať reakcia katolíckych biskupov na vývoj v modernej spoločnosti a teda aj na Slovensku.

Pluralitný sekularizmus vplýva na slovenskú spoločnosť a ničí jej kresťanské hodnoty. Zhodujú sa na tom biskup Žilinskej diecézy Tomáš Galis a spišský diecézny biskup František Tondra, ale niet pochybností, že túto tézu uznávajú aj ostatní predstavitelia katolíckej cirkvi na Slovensku. Vyjadrili to v súvislosti s pastoračným plánom katolíckej cirkvi na konferencii v Ružomberku.

Zaujímavé je, že vysoký stupeň religiozity v USA a samotní katolícki farári tiež ničia kresťanské hodnoty. Kto tomu neverí, nech si pozorne prečíta informácie o kajaní a priznaniach, ktoré musel urobiť súčasný rímsky papá počas svojho pobytu v Amerike v súvislosti s pedofilnými aférami.

V skutočnosti sú cirkvi, rakovinou, metastázujúcou vo väčšom čí menšom rozsahu v mnohých krajinách sveta. Chceli by rozhodovať o verejnom i súkromnom živote nie len svojich ovečiek ale aj ostatných členov spoločnosti, ktorí neveria na ich staroveké báchorky. To spoločnosť by mala kričať: Pozor duchovná rakovina! A mala by hľadať liek na túto nákazu.

Našťastie v európskych pomeroch sú to viaceré štáty a samotní poslanci Európskeho parlamentu, ktorí sa nemienia poddať požiadavkám cirkevnej hierarchie a prijímajú rozhodnutia, ktoré zodpovedajú potrebám súčasnej spoločnosti a rešpektujú práva občana ženy, muža i dieťaťa.

Em Twein

Perestrojka cirkvi? Ani náhodou

Pri sledovaní posledných aktivít súčasného pápeža človek môže nadobudnúť dojem, že katolícka cirkev začala perestrojku. Po smrti Jána Pavla II., ktorého by sme mohli prirovnať k Brežnevovi, Andropovovi a Černenkovi dokopy by mal Ratzinger analogicky byť niečím na podobu Gorbačova, ale je to len povrchné zdanie.

Pápež síce ohlásil bombastické až šokujúce zámery, ako napríklad rehabilitáciu Martina Luthera, ktorý bol exkomunikovaný z katolíckej cirkvi pápežom Levom X. v roku 1521, či postavenie sochy Galilea Galileiho, (ktorého takmer postihol podobný osud) priamo vo Vatikáne. Na druhej strane však podporuje vzdelávanie exorcistov a sám (podľa oficiálnych informácii z Vatikánu) sa touto aktivitou zaoberá. Zdanlivo modernistickým je vyhlasovanie nových smrteľných hriechov. V skutočnosti je to ale prejav stredovekých praktík, kedy cirkev bola „garantom“ spoločenských hodnôt, noriem, morálky.

Premaľovávanie fasády niektorými modernými prístupmi má vyvolať zdanie uvoľňovania za ktorým sa však reálne upevňuje totalita Vatikánu napríklad aj v podobe nových diecéz – zvyšovaním počtu pevne ovládaných nástrojov akými sú biskupi. K tomu pridajme médiá označované za boží dar, ktoré katolícka cirkev využíva na svoju apologetickú i politickú propagandu a rozširuje ich množstvo i formy, (na Slovensko po rádií Lumen prichádza televízia Lux).

Možno preto oprávnene urobiť záver, že katolícka cirkev je stará skostnatená štruktúra zodpovedajúca úrovni monarchistických režimov. Neprispôsobila sa v tomto zmysle ani kapitalizmu – nezaviedla reálne ani formálne demokratické procedúry – a jej modernizácia prebieha s obrovským meškaním za spoločenským vývojom v 21. storočí. Monarcha a jeho prisluhovači veľmi dobre vedia kam vedie perestrojka – k rozpadu ako v Rusku – a to poučení príkladom nechcú a nemôžu dopustiť. Jednoducho povedané realita potvrdzuje, že starého psa novým kúskom nenaučíš.

Koľko hlúpostí ešte ... vo výchove a vzdelávaní

Ak človek načisto nestratil pamäť musí veľmi trpieť pri sledovaní vývoja našej spoločnosti v postnežnorevolučnom období, keď je svedkom ako vplyvní „mudrci“ likvidujú to čo sme roky budovali, čo nám závideli aj na bohatom Západe a o niekoľko rokov to opäť začíname budovať ako objav novej doby.

Jednou z oblastí, ktorá v novej dobe bola zásadne revidovaná bolo predškolské vzdelávanie. Najskôr prišlo odmietanie komunistického kolektivizmu a v tej súvislosti hromadné likvidovanie predškolských zariadení – materských škôl. Boli v tom zaangažovaní viacerí komunistobijci vrátane politikov KDH. Métou sa stala výchova doma – pri maminej sukni. Svojim dielom prispeli „ekonomickí experti“ i „skvelý“ vývoj ekonomiky, predovšetkým makroekonomických ukazovateľov, čo sa však akosi neprejavilo v ekonomike obcí a tie priam sériovo zatvárali a likvidovali materské školy.

Dnes človek s pamäťou trpí keď číta o tom ako švajčiarski vedci dokázali, že predškolská výchova je skvelá vec. Zistili totiž, že deti, ktoré chodili do materských škôl majú väčšiu šancu na lepšie vzdelanie a následne na lepšie zamestnanie ako tie, ktoré boli vychovávané v domácom prostredí. Ale vedia to aj v konzervatívnom Anglicku a v ďalších rozvinutých krajinách.

Naša stoosemdesiatročná tradícia predškolskej výchovy najskôr musela byť zabudnutá aby sme „objavili Ameriku“ a pod vplyvom kritiky zo Západu aj nášho revolučného vytriezvenia začali budovať takmer od nuly to čo tu bolo súčasťou bežného života. Ostáva len dúfať, že mnohé „nové“ trendy vo výchove ako sú napríklad aj waldorfské školstvo, či učenie deti doma, v rodine bez školskej dochádzky, ktoré rezonujú v určitých spoločenských kruhoch nedostanú najskôr široký priestor, aby sme ich o niekoľko rokov nemuseli trápne revidovať.

Na margo sporu Holováč verzus cirkev

Autor knihy Tradičné kresťanské hodnoty, alebo asertivita naruby má iste svoje dôvody, prečo dohnal cirkev (dokonca dve) až k súdu. A súd zrejme tiež rozhodoval v rámci možností, ktoré mu dávajú zákony Slovenskej republiky pri rešpektovaní žaloby. Holováč žiadal anulovanie platnosti krstu a cirkevných sviatostí. Pravoslávni kňazi pred súdom tvrdili, že sviatosť krstu je nezmazateľná a že Holováč ich žiada o to, čo urobiť nemôžu.

Žalovať cirkev je na Slovensku veľmi neobvyklé a v slovenských pomeroch sa žalobca môže stať rýchlo predmetom posmechu. Zaujímavé je však niečo iné, a totiž skutočnosť, že krstom sa človek stáva nezmazateľne členom cirkvi a tak napriek svojmu prípadnému nesúhlasu je počítaný za ovečku, ktorá zvyšuje počet ovečiek v košiari.

Keďže cirkvi nevedú iný zoznam svojich členov, (aspoň verejne o tom nič nehovoria, ani ho nezverejňujú) je jediným dokladom o počte členov cirkvi zápis o krstení. Pri takomto postupe nikto netuší, koľko má ktorá cirkev skutočne členov. V zozname sa každý nachádza od pokrstenia až do úmrtia (aj to len v prípade, ak úmrtie niekto cirkvi oznámi). Bolo by preto vhodné tieto počty spresniť. A zdalo by sa, že nikto nemá dôvod byť proti, ale ukazuje sa že má. Kto? Nuž cirkev samotná.

Do sčítania ľudu v roku 2001 si síce cirkev (predovšetkým katolícka) presadila kolónku o vierovyznaní a malo to niekoľko dôvodov, ale ani jeden nebol o snahe pravdivo zistiť počet ovečiek. Jeden dôvod napríklad je, že katolícka cirkev chcela ukázať svoju početnú prevahu nad ostatnými cirkvami a cirkvičkami. Druhý, že takéto deklarovanie náboženského vyznania prinieslo politické body – niečo ako výkrik: Pozrite sme tu a sme silní! Neveriaci čušte, tu sme pánmi mi! Jednoducho povedané, za štátne peniaze sa spropagovala sila cirkví. Sú to však počty nespoľahlivé. Občan a jeho vyznanie nie je to isté, čo chladnička, ktorá mu stoji v kuchyni, či auto v garáži.

Ak by cirkev musela svoj početný stav preukázať na základe nejakých hodnoverných dokladov, napríklad počtom overených čestných prehlásení o príslušnosti k cirkvi predložených občanmi, až potom by nastal problém. Najskôr politický, potom ideologický a samozrejme aj organizačný... Keď si uvedomíme, že cirkev dostáva cca miliardu korún na svoju činnosť od štátu a pritom nikto nehovorí o efektivite (koľko farárov na koľko ovečiek...) je až zarážajúce ako sa hospodári s peniazmi štátu v tomto prípade. A nakoniec, prečo má štát platiť kazateľov pre milovníkov reliktných tradícii?