Medzi ateistami, humanistami, agnostikmi a ďalšími ľuďmi, ktorí rôzne označujú svoj nenáboženský svetonázor akosi neexistuje pocit potreby organizovať sa, spájať sily na svoju obranu proti klerikalizmu, tlaku cirkví, cirkevnej hierarchie a jej prisluhovačov vrátane politikov. Existuje zrejme viacero dôvodov prečo je to tak.
Jeden z možných dôvodov je, že medzi ľuďmi bez náboženského svetonázoru sú pravičiari i ľavičiari a tieto dva pohľady na usporiadanie spoločnosti sú také protikladné, že prekážajú tomu aby sa v oblasti postoja voči náboženstvu tieto dve skupiny dokázali zjednotiť.
Tlak sa však zvyšuje a mnohí sa začínajú zamýšľať nad potrebou takéhoto spájania. Jedným z nich je aj americký filozof Daniel Clement Dennett, ktorý vo svojej eseji Kategória – Brajti napísal:
„Ako dospelý, ženatý, finančne zabezpečený beloch nemám vo zvyku hlásiť sa za člena akejkoľvek menšiny v očakávaní, že mi ako protislužbu poskytne ochranu. Vždy som si myslel, že ak je v našej spoločnosti vôbec niekto „na koni“ sú to ľudia ako ja. Teraz cítim, že začína byť horúco, a hoci to zatiaľ nie je nepríjemné, uvedomil som si, že je čas biť na poplach.“
Skutočnosť, že ľudia bez náboženského svetonázoru sa často boja vyjadriť svoj pohľad na svet – na rozdiel od veriacich, ktorí sa svojou vierou neraz až chvastajú – neochota spájať sa a brániť svoje záujmy sú jednou z príčin súčasného rozmachu cirkví a jej snahy ovplyvňovať verejný život podľa svojich náboženských predstáv a hodnôt.