Perestrojka cirkvi? Ani náhodou

Pri sledovaní posledných aktivít súčasného pápeža človek môže nadobudnúť dojem, že katolícka cirkev začala perestrojku. Po smrti Jána Pavla II., ktorého by sme mohli prirovnať k Brežnevovi, Andropovovi a Černenkovi dokopy by mal Ratzinger analogicky byť niečím na podobu Gorbačova, ale je to len povrchné zdanie.

Pápež síce ohlásil bombastické až šokujúce zámery, ako napríklad rehabilitáciu Martina Luthera, ktorý bol exkomunikovaný z katolíckej cirkvi pápežom Levom X. v roku 1521, či postavenie sochy Galilea Galileiho, (ktorého takmer postihol podobný osud) priamo vo Vatikáne. Na druhej strane však podporuje vzdelávanie exorcistov a sám (podľa oficiálnych informácii z Vatikánu) sa touto aktivitou zaoberá. Zdanlivo modernistickým je vyhlasovanie nových smrteľných hriechov. V skutočnosti je to ale prejav stredovekých praktík, kedy cirkev bola „garantom“ spoločenských hodnôt, noriem, morálky.

Premaľovávanie fasády niektorými modernými prístupmi má vyvolať zdanie uvoľňovania za ktorým sa však reálne upevňuje totalita Vatikánu napríklad aj v podobe nových diecéz – zvyšovaním počtu pevne ovládaných nástrojov akými sú biskupi. K tomu pridajme médiá označované za boží dar, ktoré katolícka cirkev využíva na svoju apologetickú i politickú propagandu a rozširuje ich množstvo i formy, (na Slovensko po rádií Lumen prichádza televízia Lux).

Možno preto oprávnene urobiť záver, že katolícka cirkev je stará skostnatená štruktúra zodpovedajúca úrovni monarchistických režimov. Neprispôsobila sa v tomto zmysle ani kapitalizmu – nezaviedla reálne ani formálne demokratické procedúry – a jej modernizácia prebieha s obrovským meškaním za spoločenským vývojom v 21. storočí. Monarcha a jeho prisluhovači veľmi dobre vedia kam vedie perestrojka – k rozpadu ako v Rusku – a to poučení príkladom nechcú a nemôžu dopustiť. Jednoducho povedané realita potvrdzuje, že starého psa novým kúskom nenaučíš.