6. 11. 2007

List čitateľky

Napísala nám čitateľka. Je to smutné čítanie. Posúďte sami.

Som veľmi rada, že som Vás našla a pri čítaní Vášho časopisu a článkov na internete sa držím zdravého rozumu.

Tu na východe je už nemožné ani dýchať, všetko majú pod kontrokou, školy, úrady, ak k nim nepatríte a dáte to mierne najavo - zbohom práca škola priatelia...

Ale to by som písala všeobecne, to mnohí poznajú, netýka sa ich to bezprostredne. Najhoršie je ak to prežívate v každodennom manželskom živote s fanatikom. Neustály psychický teror, vydieranie, bezhraničná nadutosť, bohorovnosť, arogancia, pokrytectvo... Náboženstvo urobilo po 17. novembri z našej lásky hotové peklo, nič, ani zdravie našich detí a moje nebolo tak dôležité ako kostol a nie len každodenné omše ale aj stretnutia s rodinami...

Majú veľkú moc. Veď také prepieranie mozgov má tento systém dokonale prepracované - aj myšlienky vám kontrolujú, sú ako strašná choroba...

Nemienila som mať 8 - 9 detí, (dvoch synov som porodila len po 8 mesačnej hospitalizácii a operáciách) chcela som učiť, chcela som si v nedeľu ráno pospať, chodiť do prírody, športovať, čítať čo ma zaujíma, stretávať sa s priateľmi...

Nedalo sa, začal nútiť deti, volať k nám "sväté rodiny" skoro exorcistov. Pred nástupom deti do školy som podala o rozvod skoro ma opľúvali na ulici, bola som na dne. Musel sa odsťahovať, ostala som sama a deti mi boli všetkým. Nechodili na náboženstvo lebo sami nechceli, otca rešpektovali ale len preto lebo sú veľmi inteligentní. Postaral sa o to aby som prišla o prácu a nikde ma nezamestnali, posielal mi 1000 Sk a ak kúpil deťom oblečenie mohli ho nosiť len keď boli u neho.

Po 7 rokoch som musela ustúpiť a dovoliť aby sa vrátil, bola som bez práce, bez peňazí a bez šance. Dala som si podmienku že nás nebude nútiť chodiť do kostola. Fungujeme ako firma, robím mu papiere a slúžku. Peniaze nedostávam, účty platí on, som zatvorená v trojizbovom byte, nemám priateľov, kamarátky, deti sú na výškach (našťastie nie teologických ako by si prial)

Mám 42 a som troska, nemám nič len svoju vnútornú slobodu o ktorú som roky
bojovala, dvoch synov, ktorí si ma majú radi a vážia si ma nie preto, že to prikazuje biblia, a hlavne nechcú o náboženstve ani počuť, vedie na vlastnej koži čo to je...

To čo som Vám napísala je len mizivé percento zo skúseností ktoré mám s
náboženstvom. Roky som hovorila to, čo som si u Vás prečítala, mohla som byť tak šťastná keby nebolo náboženstva, žiaden iný problém sme nikdy nemali.

Alkoholik vytriezvie a je OK, ale fanatik nikdy nevytriezvie a nikdy
neustúpi, náboženstvo mu dovoľuje všetko, aj to najhoršie, veď účel svätí prostriedky. Pre mňa ja najvyššou hodnotou sloboda, sloboda v myslení. Všetko Vám môžu vziať ale myšlienky nie, to ich strašne mrzí k tomu slúži ideológia, ovládať myšlienky.

Držím palce a budem podporovať v rámci svojich možností.

Podpis

5 komentárov:

Anonymný povedal(a)...

Musel som si dátum prečítať ešte raz.Zdalo sa mi totiž, že čítam článok spred niekoľkých storočí.
Kde to žijete a čo je to za náboženstvo, niejaká sekta?
Poznám náboženský fanatizmus, tiež z vlastnej skúsenosti, a viem veľmi dobre čo všetko je schopný napáchať. S fanatikmi sa ťažko rozpráva a nieto ešte diskutuje, aj preto verím Vášmu príbehu, no nemôžem pochopiť fakt, že ste museli "ustúpiť a dovoliť" aby sa vrátil. Ako s ním môžete fungovať v jednom byte? Neuvažovali ste o presťahovaní do iného mesta?
Pýtam sa pretože sama píšete, že fanatik nikdy nevytriezve, a Vy sa v 42 rokoch cítite ako troska. Tak načo čakáte? Chcete aj ďalšie roky bojovať ako slúžka o svoju vnútornú slobodu, ktorá vlastne neexistuje, pretože sloboda buď je alebo nie je. Všetko medzi tym je na nič. Udusí úplne Vašu hrdosť a dôstojnosť. Myslím, že by ste sa mali vzoprieť, nájsť v sebe silu a odvahu urobiť niečo pre svoj jedinečný život. Šanca je len jedna. A týka sa to aj Vašich synov. Skúste niečo urobiť! Nájsť si priateľov! Násjsť si prácu v inom meste, v cudzine. Čokoľvek čo Vám da pocit, že ste sa nedali do smrti urážať. Prajem Vám veľa odvahy a síl!

Anonymný povedal(a)...

Nájsť si priateľov je veľmi ťažké. Kamaráti sa totiž často pohádajú pre rozdielne politické názory, pre rozdielne záujmy. Kamarát, ktorý by mal byť aj priateľom, by sa mal vedieť preniesť ponad rozdielnosť medzi nimi.

Napríklad vidím málo ozajstných priateľských vzťahov medzi povedzme jehovistom a členom hnutia SKINHEADS.

Anonymný povedal(a)...

Ak by sa niekomu zdalo, že to čo píše čitateľka je snáď možné len v nejakej sekte, tak si treba upresniť informácie.

Nielen na východe, ale aj inde na Slovensku sa sila katolicizmu prejavuje i cez jednotlivých bigotných veriacích.

V mnohých štátnych školách, a na obecných úradoch vysia kríže. Skúste však proti tomu niečo povedať, ako občan bez náboženského vyznania. Skúste argumentovať, že tam nemajú čo hľadať, ak vám je život milý.

A zavesili ich tam nebojácní bojovníci za kresťanstvo, (možno riaditeľ, alebo niektorý učiteľ, starosta, alebo obecná úradnička).

Cirkev vo verejnom pôsobení treba stopnúť, lebo za dožijeme ešte iných zážitkov. Viď napríklad Poľsko.

Anonymný povedal(a)...

Nemusím si upresňovať informácie. Žijem tiež na dedine, v ktorej sa mnohí sfanatizovaní katolíci správajú ako spasitelia. Len "ONI" majú tu najprávnejšiu vieru, pravdu a neviem čo ešte. Napokon katolicizmus je tiež len jednou z kresťanských siekt.
Väčšia časť z týchto horliteľov sú obyčajný ľudia, ktorý nie sú schopní prijať zodpovednosť za seba, za svoje poväčšinou hriešné skutky, a tak im milostivý a hriechy odpúšťajúci boh nadmieru vyhovuje. Nezamýšľajú sa nad tým, prečo existuje diabol a peklo,keď oni vyznávajú všemohúceho a milostivého boha, atd..Tých skôr narodených beriem s určitou rezervou, pretože poznám ich život, prostredie v ktorom vyrastali, vzdelanie a pod.. Nemôžem však pochopiť mladšie generácie, ktoré mali prístup k akýmkoľvek informáciám od svojej útlej mladosti, za socializmu dokonca povinne, no aj napriek tomu sa nedokázali odpútať od viery v mystického všemohúceho boha. Pravdepodobne im tento odpúšťajúci systém tiež vyhovuje.
Cirkev si samozrejme nenechala ujsť šancu ktorá sa jej naskytla po "prevrate", a roztiahla svoje chápadla do nebývalých rozmerov.
Dnes je už všade, tak ako ste uviedli. V televízii, rozhlase,tlači, v štátnych školách a dokonca vo vlastných školách vychováva ďalšie generácie vygumovaných mozgov.
Čo však s tým? Máme mlčať, alebo dokonca upierať svoje presvedčenie?
Hovoríte, že cirkev treba vo verejnom pôsobení stopnúť, ale bez oponovania to predsa nepôjde. Určite to nie je a v najbližšich rokoch ani nebude ľahké, ale ak sa nechceme dožiť tých "iných" zážitkov, tak inej cesty veru niet. Je len na nás, aby sme my voľnomyšlienkári propagovali humanistické ídey aj v tých zaostalejších dedinkách v ktorých žijeme.

Anonymný povedal(a)...

Je smutné, že existujú ľudia, ktorí veria, že sa k niekomu môžu správať akokoľvek zle, pretože hriechy im budú odpustené po rituálnej očiste svedomia a veď ten druhý aj tak dosiahne lepší život po smrti a bude odmenený a tak podobne. Keby sme pochopili, že život je len teraz a tu a nič po ňom nenasleduje, pochopili by sme aj to, že máme len jednu neopakovateľnú šancu pre vzťah s inými ľuďmi a možno by sme sa k sebe správali slušnejšie. Nikdy a nikto totiž neodčiní to, čo sme kedy spáchali na iných.
Držím palce...