30. 12. 2007

Nebojte sa Bubákov!

Deti veria na strašidlá a rôznych zlých Bubákov v pivnici alebo nejakom inom tmavom kúte domu, do ktorého ich obvykle sľubujú strčiť milujúci rodičia keď sú neposlušné. Práve v tomto detskom veku ich vystrašia aj dobrým Bubákom, ktorého sa spravidla nezbavia po celý život – tým Bubákom je Pánboh, Alah alebo nejaké iné transcendentálne stvorenie. Zaujímavé je, že neskôr v živote, až na výnimky, sa ľudia prestanú bubákov báť ale v toho jedného – dobrého, transcendentálneho väčšina verí až do smrti.

Ak dieťa verí v niečo, čo mu povedala autorita akou je napríklad rodič, verí tomu dovtedy, kým autorita sama zmení svoj názor. Pri Bubákoch je to bežné. Keď už sú deti dosť vystrašené a začínajú sa potme báť každého šuchnutia, nastupuje rodinné liečenie. Všetci sa snažia nešťastníkovi, ktorého si doma vyrobili svojimi pedagogickými schopnosťami, vyhnať Bubákov z hlavy slovami, otváraním dverí do oných obydlí zlých duchov, či rozsvecovaním svetiel, aby názorne ukázali, že tam v skutočnosti žiadny Bubák nie je. Len v prípade toho dobrého, transcendentálneho stále trvajú na svojom: Stvoril nás, miluje nás a keď budeme dobrí...

Zistiť pravdu o zlých bubákoch je jednoduché, každý si ju môže overiť sám, ak nájde odvahu a otvorí dvere za ktorými sa títo majú údajne skrývať. S dobrým Bubákom je to komplikovanejšie. Transcendentálny Bubák má jednu zvláštnosť – nie je známe kde sídli a tak sa nemožno presvedčiť o jeho existencii, či neexistencii. Ale nakoľko sú Bubáci „stvorenia“ ktoré každý stretáva iba v detskom veku, možno si urobiť všeobecný záver: Bubáci neexistujú a teda neexistuje ani ten transcendentálny, ktorý nás údajne miluje a keď budeme dobrí má pre nás tam kdesi hore pripravenú odmenu v podobe čistučkého, bielučkého, rozospievaného raja.

Je to tak, najneskôr v dospelosti všetci (až na výnimky) zisťujeme, že žiadni Bubáci neexistujú, že to všetko sú len naše strachy a povery, ktoré si prinášame z detstva a rozchádzame sa s nimi iba pomaly a bolestne. Rodičom preto odkazujeme: Nestrašte deti žiadnymi, ani transcendentálnymi Bubákmi a pre deti razíme humanistické heslo: Nebojte sa Bubákov!

EmTwein

18. 12. 2007

Svetová prevaha neveriacich – matematický dôkaz

(alebo bezbožná matematika)

Neveriacich vždy bolo a je stále viac (mimochodom ich počet rastie) než veriacich. Neveríte? Premýšľajme spolu: Existujú neveriaci, ktorí neveria v žiadneho boha, potom neveriaci kresťania – tí čo neveria v žiadneho boha, len v toho svojho – kresťanského. Neveriaci moslimovia – tí čo neveria v žiadneho boha len vo svojho Alaha a podobne budhistickí či iní neveriaci.

Poďme si to dokázať aj matematicky v podobe nasledovnej rovnice:

Suma NO + NK + ... Nn > Suma VK + VM + ... Vn

Rovnicu treba čítať takto:

SUMA NEVERIACICH, ktorí neveria v žiadneho boha + suma neveriacich, ktorí neveria v žiadneho boha okrem kresťanského + ... suma neveriacich, ktorí neveria v žiadneho boha okrem boha „n“ JE VÄČŠIA NEŽ SUMA VERIACICH v kresťanského boha + suma veriacich v moslimského boha + ... suma veriacich v boha „n“

Milý veriaci čitateľ, dôverujeme vaším matematickým schopnostiam a vieme, že vidíte to čo je zrejmé. Ale pre istotu predsa len... Keď už treba vykladať bohov, netreba zanedbávať výklad matematiky. Ak vám to ešte nedošlo a pýtate sa kde je ten dôkaz, potom čítajte dôkaz.

Nuž teda, podstata je v tom, že prevaha v prospech počtu neveriacich je reálna a neodškriepiteľná vďaka neveriacim, ktorí neveria v žiadneho boha. Na druhej strane rovnice, na strane veriacich totiž neexistuje taká skupina, ktorej členovia by verili vo všetkých bohov čo je podmienkou aby bolo možné vyvážiť obe strany rovnice.

A tak sme dokázali, že neveriacich je na zemeguli viac ako veriacich. Dokazuje to sedliacky rozum, racionálne uvažovanie i exaktná matematika. Čo dodať na záver? Hádam len toľko, že treba dôverovať vlastným zmyslom a schopnostiam, netreba sa utiekať k starovekým báchorkám židovsko-kresťanskej mytológie, ani žiadnym iným.

4. 12. 2007

Dôkazy existencie Boha

Dawkins nedokazuje, že nieto Boha. Vie, že to sa nedá. Ale vyvracia takzvané argumenty, majúce dokázať existenciu Boha, čo je neraz veľmi zábavné podujatie.

Napríklad štvrtý argument Tomáša Akvinského (z 13. storočia) sa nazýva argumentom zo stupňa. Existujú, vraví svätec, stupne cnosti alebo dokonalosti. Posúdenie je možné len porovnaním s maximom. No ľudia môžu byť aj dobrí, aj zlí, takže maximum dobroty nemôže spočívať v nás. Musí existovať nejaké iné maximum mimo nás, ktoré sa uzná za štandard dobroty a toto maximum nazývame Bohom.

„To že je argument?“ pohoršuje sa Dawkins. „Rovnako by ste mohli povedať, že ľudia sa líšia čo do intenzity svojho telesného pachu, ale ich pach môžeme porovnávať len s maximom predstaviteľného pachu, ktoré je mimo nás. Kdesi musí existovať smraďoch bez páru, a nazývame ho B .... Ak použijete stupňovanie v akomkoľvek inom porovnávaní, urobíte rovnako hlúpy záver. To že je argument?“

Rastislav Škoda