Na margo sporu Holováč verzus cirkev

Autor knihy Tradičné kresťanské hodnoty, alebo asertivita naruby má iste svoje dôvody, prečo dohnal cirkev (dokonca dve) až k súdu. A súd zrejme tiež rozhodoval v rámci možností, ktoré mu dávajú zákony Slovenskej republiky pri rešpektovaní žaloby. Holováč žiadal anulovanie platnosti krstu a cirkevných sviatostí. Pravoslávni kňazi pred súdom tvrdili, že sviatosť krstu je nezmazateľná a že Holováč ich žiada o to, čo urobiť nemôžu.

Žalovať cirkev je na Slovensku veľmi neobvyklé a v slovenských pomeroch sa žalobca môže stať rýchlo predmetom posmechu. Zaujímavé je však niečo iné, a totiž skutočnosť, že krstom sa človek stáva nezmazateľne členom cirkvi a tak napriek svojmu prípadnému nesúhlasu je počítaný za ovečku, ktorá zvyšuje počet ovečiek v košiari.

Keďže cirkvi nevedú iný zoznam svojich členov, (aspoň verejne o tom nič nehovoria, ani ho nezverejňujú) je jediným dokladom o počte členov cirkvi zápis o krstení. Pri takomto postupe nikto netuší, koľko má ktorá cirkev skutočne členov. V zozname sa každý nachádza od pokrstenia až do úmrtia (aj to len v prípade, ak úmrtie niekto cirkvi oznámi). Bolo by preto vhodné tieto počty spresniť. A zdalo by sa, že nikto nemá dôvod byť proti, ale ukazuje sa že má. Kto? Nuž cirkev samotná.

Do sčítania ľudu v roku 2001 si síce cirkev (predovšetkým katolícka) presadila kolónku o vierovyznaní a malo to niekoľko dôvodov, ale ani jeden nebol o snahe pravdivo zistiť počet ovečiek. Jeden dôvod napríklad je, že katolícka cirkev chcela ukázať svoju početnú prevahu nad ostatnými cirkvami a cirkvičkami. Druhý, že takéto deklarovanie náboženského vyznania prinieslo politické body – niečo ako výkrik: Pozrite sme tu a sme silní! Neveriaci čušte, tu sme pánmi mi! Jednoducho povedané, za štátne peniaze sa spropagovala sila cirkví. Sú to však počty nespoľahlivé. Občan a jeho vyznanie nie je to isté, čo chladnička, ktorá mu stoji v kuchyni, či auto v garáži.

Ak by cirkev musela svoj početný stav preukázať na základe nejakých hodnoverných dokladov, napríklad počtom overených čestných prehlásení o príslušnosti k cirkvi predložených občanmi, až potom by nastal problém. Najskôr politický, potom ideologický a samozrejme aj organizačný... Keď si uvedomíme, že cirkev dostáva cca miliardu korún na svoju činnosť od štátu a pritom nikto nehovorí o efektivite (koľko farárov na koľko ovečiek...) je až zarážajúce ako sa hospodári s peniazmi štátu v tomto prípade. A nakoniec, prečo má štát platiť kazateľov pre milovníkov reliktných tradícii?